Jeff Zentner - Farby smútku

25.08.2020

Žáner: young adult
Väzba: brožovaná
Počet strán: 368

O knihe

Carver je obyčajný tínedžer, má kamošov, robotu, v škole sa mu celkom darí a na hodinách tvorivého písania dokonca exceluje. A potom pošle jednu esemesku. "Chalani, kde ste? Ozvite sa." A celý jeho doterajší život sa zrúti. Jeho najlepší kamoši Mars, Eli a Blake skončia pod kolesami kamióna. Smútiace rodiny, kamaráti aj spolužiaci sa snažia vyrovnať s náhlou stratou, ale ide to ťažko, keď majú vinníka priamo pod nosom. 

Môj názor

Táto knižka ma zaujala hneď na prvý pohľad. Upriamila moju pozornosť najmä vďaka neprehliadnuteľnému názvu, ktorý mi okamžite evokoval určité nie najšťastnejšie obdobie môjho života. A hoci som vtedy bola takmer young adult, po tejto knihe som skočila s nevedomím, že ide o tento konkrétny žáner. A možno som to podvedome tušila.

Popravde, som rada, že som vykročila zo svojej komfortnej zóny plnej spoločenských románov či svetovej beletrie a siahla pre zmenu aj po takejto knihe. Nenáročnej, pre mladistvých (áno, ešte stále sa tak cítim), takej, ktorá vám síce od základov život nezmení, ale aj napriek tomu máte na konci ten hrejivý pocit, že vám predsa len možno niečo odovzdala. Ak by ste mali aspoň o 10 rokov menej, samozrejme. Neviem si úplne predstaviť, ako a čím by vás mohla obohatiť po tridsiatke či tesne pred ňou, ale občas je fajn neubrániť sa aj takémuto typu literatúry.

Farby smútku je jedna z kníh, ktorú by som dnešnej mladej generácii odporučila prečítať. Obsahuje totiž mnoho pekných myšlienok a kto aspoň trochu dokáže čítať medzi riadkami, nájde aj hlbšie skryté posolstvo, ktoré tento príbeh prináša. Navyše je podaný jazykom, ktorý je mladým blízky. Autor sa snažil prispôsobiť aj humor, ale ten mi miestami, pravdupovediac, mierne vypaľoval zrak😊.

Po celý čas som sa snažila prísť na to, čí osud mi tak veľmi pripomína a nakoniec som na to prišla. Ak ste videli seriál Defending Jacob, tak vám budú určité momenty, okolnosti či postavy možno taktiež pripadať trochu povedomé😊.


Príliš mi neimponovalo, že sa autor snažil silou mocou do deja zakomponovať aj LGBT tematiku, veď to je dnes predsa moderné a veľmi aktuálne - prečo nie, šupnem to tam! Presne takýto pocit som z toho pri čítaní v istom bode mala. Samozrejme, s danou tematikou nemám najmenší problém, dokonca som už zopár kníh prečítala (napr. Ja, Simon - autorka tohto románu dokonca Farby smútku vrelo odporúča), no tu mi to jednoducho neprišlo ani trochu prirodzené či spontánne. Práve naopak.

Aj tak sa mi však hodí viac k tejto knižke jej originálny názov "Goodbye days", pretože v príbehu doslova ide o rozlúčku. A nie jednu, ale rovno tri.

Po prečítaní anotácie som čakala tragický, depresívny príbeh plný zármutku, výčitiek, žiaľu a bolesti. Presne to som aj dostala. Teda aspoň na začiatku. Príbeh sa postupne vyvíja, takisto ako aj niektoré postavy, a to je jedna z vecí, čo mňa osobne na príbehoch tak baví. A hoci bol záver dosť predvídateľný, potešil, zacelil, ulahodil.

Odhliadnuc od všetkých vecí, ktoré by som autorovi vytkla, som rada, že som knihu neodložila a počkala, ako sa Carverov nezávideniahodný príbeh napokon skončí.
Po farbách smútku predsa vždy prídu na rad farby nádeje, nových začiatkov a lepších zajtrajškov:-).

Poznámka na záver:
Keby mám skutočne o tých spomínaných desať rokov menej, pravdepodobne túto knižku totálne zožeriem. Aj s obalom či prebalom. Či čo to vlastne je... Keby nejaký mala😊.