Carolina Setterwall - Doufejme v to nejlepší

07.10.2019

Žáner: autobiografický román
Väzba: pevná s prebalom
Počet strán: 328


O knihe

V jedno obyčajné októbrové ráno nájde Carolina svojho muža mŕtveho v posteli a v jedinom okamihu sa celý jej svet obráti hore nohami. Odrazu zostane so svojím malým synom celkom sama a musí si zvyknúť na nový údel. Zároveň sa nostalgicky vracia do minulosti a prehodnocuje svoj doterajší život. 

"Když ti naposledy přeju dobrou noc, netuším, že to je opravdu naposledy. Kdybych něco tušila, nejspíš bych do našeho rozloučení vložila víc energie. Namísto toho ti oznamuju, že si asi brzy půjdu lehnout k Ivanovi. Neprotestuješ. S pohledem upřeným na obrazovku počítače mě necháš odejít. A já tedy odcházím. Domnívám se, že se uvidíme ráno. Není tomu tak. Neuvidíme se už nikdy."


Môj názor

Táto knižka vyšla aj v slovenčine pod názvom Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať. Ja som sa ale rozhodla pre českú verziu, nakoľko som dúfala, že to bude také to jednoduchšie čítanie a český preklad je veľakrát lepšie spracovaný ako ten náš. 

No, mýlila som sa. Nie však v tom preklade, tomu nemám vôbec čo vytknúť. Mýlila som sa v tom, keď som si myslela, že to bude jednoduché čítanie. Veruže nebolo.

Samozrejme som vedela, že Carolina nečakane príde o svojho partnera, píše sa to predsa v anotácii. Keď to však prišlo počas jej rozprávania, otriaslo to mnou viac, ako by som možno čakala.
Zrejme to bolo aj tým, akým spôsobom je príbeh podaný. Carolinino rozprávanie je totiž VEĽMI emotívne, vzbudzuje súcit a mňa tento jej príbeh naozaj dostal. O to viac, že je založený na skutočných udalostiach.

Carolina sa v knihe po celý čas svojmu partnerovi prihovára, počas čítania teda máte pocit, že je venovaná skôr jemu, ako čitateľovi. Ide tu o formu rozprávania, ktorú som v knihách postrehla po prvý raz. Vyjadruje sa v prítomnom čase, aj keď hovorí o minulosti. Mnohým ľuďom to môže prekážať (a čo som zachytila, tak aj prekážalo), mne sa to naopak páčilo - práve vďaka tomu to celé pôsobí oveľa osobnejšie a emotívnejšie.

Páčilo sa mi, že sa v deji striedali dve časové línie. Prvou líniou bola práve prítomnosť, obdobie, počas ktorého sa Carolina snaží vysporiadať so stratou najbližšej osoby a v druhej línii opisuje minulosť, čiže celé obdobie od zoznámenia sa s Akselom, začiatky vzťahu a všetko, čo jeho smrti predchádzalo. Konkrétne za túto druhú líniu som ja osobne vďačná, pretože inak by celý príbeh mohol vyznieť prílliš depresívne. A to aj miestami bol.

Nečakala som však, že knižku budem čítať tak dlho. Možno to bolo tým obrovským návalom emócií, ktoré vás pri čítaní okamžite zavalia a neopustia vás, až kým sa nedostanete na koniec.
Ja som sa ich teda rozhodla dávkovať postupne, aby som to celé mohla nejako spracovávať.

Čo sa mi ale na knihe nepáčilo, boli Carolinine výčitky svedomia. Ona si totiž Akselovu smrť neustále dáva za vinu a mne už to prišlo jednoducho príliš. Príliš patetické, príliš obviňujúce. On predsa na druhý svet odišiel úplne pokojne a nečakane. Ničou vinou.

Takže aj napriek nebadateľným detailom túto knihu, samozrejme, odporúčam a vy tam, citlivé duše, pripravte sa, pretože si rozhodne poplačete. Ja som si totiž porevala dosť. Teda aspoň na začiatku.


Za knihu ďakujem: www.knihcentrum.sk